2. časť: Hello World, parametre programu make

V dnešnej časti si vylepšíme program z minulej časti. Ďalej si preberieme prepínače (parametre), s ktorými sa program make môže spustiť.

Ahoj v. 2

Program z minulej časti zmeníme takto:

ahoj1.cpp:

#include "ahoj2.h"
#include <iostream>
 
using namespace std;
  
void ahoj1()
{
  cout << "Ahoj, svet! (ahoj1)" << endl;
  ahoj2();
}


ahoj1.h:

void ahoj1();

ahoj2.cpp:

#include <iostream>
 
using namespace std;
  
void ahoj2()
{
  cout << "Ahoj, svet! (ahoj2)" << endl;
}


ahoj2.h:

void ahoj2();

main.cpp:

#include "ahoj1.h"
#include <iostream>
 
using namespace std;
  
void main()
{
  cout << "Ahoj, svet! (main)" << endl;
  ahoj1();
}

Makefile:

CC = g++
TARGET = ahoj
SRC = ahoj1.cpp ahoj2.cpp main.cpp
 
all: $(TARGET)
  
$(TARGET): $(SRC)
        $(CC) -o $(TARGET) $(SRC)

Riešenie obidvoch problémov je pomerne jednoduché. Ak si spomínate, v prvej časti sme hovorili o pravidlách. Pre zopakovanie: ak chceme vytvoriť cieľ (pred dvojbodkou), skontrolujú sa zdroje (za dvojbodkou). Ak boli zmenené, vykonajú sa príkazy (na ďalších riadkoch. Tento mechanizmus pracuje rekurzívne, teda ak uvedieme zdroj, program sa pokúsi nájsť také ďalšie pravidlo, ktorého cieľom je vytvoriť spomínaný zdroj. To využijeme aj v našom prípade. Pre zmenu však nevymenujeme všetky zdrojové súbory (v našom prípade *.cpp), ale všetky objekty, teda súbory s príponou .o . Premennú SRC premenujeme na OBJECTS (objekty). Takisto pridáme pre každý takýto súbor jedno pravidlo, ktoré ho vytvorí (skompiluje, ale nezlinkuje). Cieľom týchto pravidiel budú objektové súbory, zdrojom budú všetky súbory, ktoré sú potrebné na skompilovanie daného cieľa. Pre súbor ahoj1.o to bude zdrojový súbor ahoj1.cpp a hlavičkový súbor ahoj2.h, ktorý je do zdrojového súboru vkladaný pomocou direktívy prekladača #include "ahoj2.h". Na linkovanie použijeme samostatné pravidlo.

Makefile:

CC = g++
TARGET = ahoj
OBJECTS = ahoj1.o ahoj2.o main.o


# Všeobecné pravidlo, ktoré sa vykoná po spustení
# samotného príkazu make bez parametrov
all:	$(TARGET)

# Zlinkovanie projektu
$(TARGET): $(OBJECTS)
        $(CC) -o $(TARGET) $(OBJECTS)

# Pravidlá pre vytvorenie jednotlivých objektových súborov

ahoj1.o: ahoj1.cpp ahoj2.h
        $(CC) -c ahoj1.cpp

ahoj2.o: ahoj2.cpp
        $(CC) -c ahoj2.cpp

main.o: main.cpp ahoj1.h
        $(CC) -c main.cpp

Ako ste si mohli všimnúť, program pracuje rekurzívnym spôsobom do teoreticky neobmedzenej hĺbky. Možno ste uvažovali nad tým, prečo sme namiesto zdrojových súborov .cpp vymenovali objektové súbory .o a zmenili celý súbor Makefile. Dôvod je jednoduchý: ak chceme, aby sa daný cieľ označil za zmenený, naozaj sa musí zmeniť! V našom príklade ho vytvárame kompilátorom, teda čas jeho poslednej zmeny sa určite zaktualizuje. Ak by sme predsa len chceli vymenovať zdrojové súbory namiesto objektov, museli by sme ako príkaz uviesť napríklad:

touch ahoj1.cpp

Ak chcete explicitne určiť, ktorý cieľ sa má vytvoriť, spustite make s názvom cieľa ako parametrom, napríklad make main.o. Aj teraz sa však skontrolujú všetky jeho zdroje (a prípadné zdroje jeho zdrojov atď.) - program pracuje takisto rekurzívne. Spomínaná vlastnosť (spúštanie make s parametrom - cieľom) sa používa dosť často. Do nášho projektu by sme mohli napríklad pridať možnosť vyčistenia od vygenerovaných objektových súborov (to by mal mať každý správny Makefile). Zvykne sa tiež zmazať aj prípadný súbor core a zlinkovaný (výsledný) program. Do súboru Makefile pridáme toto pravidlo:

clean:
	rm -f $(OBJECTS) $(TARGET) core

Parametre programu make

-C adresár
Program make implicitne operuje v lokálnom adresári. Týmto parametrom to môžete zmeniť.

-d
Zahltí vám terminál rôznymi výpismi o činnosti programu.

-e
Systémové premenné, nastavenia a pravidlá budú mať prednosť pred lokálnymi (neprekryjú sa tak, ako to býva zvykom - za normálnych okolností majú lokálne nastavenia vždy väčšiu prioritu ako systémové nastavenia).

-f súbor
Namiesto lokálneho súboru Makefile sa načíta definovaný súbor.

-h
Vypíše stručné informácie o používaní programu.

-i
Ignoruje prípadné chyby pri vykonávaní príkazov.

-I adresár
Ak vkladáte súbory (preberieme neskôr, ekvivalent direktívy #include v C/C++), budú sa hľadať aj v adresári, ktorý definujete (štandardne sa hľadajú vo vašom lokálnom adresári).

-j číslo
Nastavuje, koľko procesov môže bežať naraz. Ak číslo nedefinujete (ale použijete parameter -j), nastaví sa nekonečno. Ak by sme náš príklad prekladali spustením

make -j

začali by sa kompilovať všetky tri súbory naraz, potom by sa zlinkovali.

-k
Pokračuje v behu programu, aj keď sa niektoré cieľe nedajú vytvoriť.

-l číslo
Nespustí viacero procesov naraz (opak parametra -j), ak je vyťaženosť procesora vyššia, ako zadané číslo.

-n
Príkazy sa nevykonajú, iba sa vypíšu (veľmi užitočné na odstraňovanie chýb v Makefile).

-o súbor
Súbor považuje za "starý" (old) a nebude kontrolovať, či bol zmenený.

-p
Vypíše internú databázu pravidiel. Väčšinou sú to často používané pravidlá (napr. na kompilovanie), ktoré sú natoľko bežné, že si ich make dokáže "domyslieť" aj sám (s pomocou spomínanej databázy). Ak nechcete, aby zároveň načítal súbor Makefile, spustite ho napríklad takto:

make -p -f /dev/null

Takto sa nenačíta súbor Makefile (načíta sa nulový súbor).

-q
"Question" mód. Nevykonajú sa žiadne príkazy, nevypíšu sa žiadne hlásenia. Ak je výsledný program "up to date", vráti nulovú hodnotu, inak vráti nenulovú hodnotu.

-r
Nebudú sa používať žiadne vstavané pravidlá (viď parameter -p).

-s
Tichý (silent) mód. Nebudú sa vypisovať žiadne hlásenia.

-t
Zmení informáciu o poslednej zmene súborov (time stamp), nevykonajú sa príkazy.

-v
Vypíše informáciu o verzii programu make, copyright atď.

-w
Vypíše názov pracovného adresára pred vykonaním akéhokoľvek pravidla. Užitočné, ak váš projekt pozostáva z viacerých podadresárov a v každom z nich sa nachádza Makefile (nič nezvyčajné).

-W súbor
Presvedčí make, že zadaný súbor bol zmenený, a teda že má vykonať všetky príslušné akcie (skontrolovať zdroje a podobne).

Záver